Samuel Kováčik

“Vieme, že čas plynie a jeho plynutie môžeme merať pomocou rôznych mechanizmov. Fyzikálne zákony sú prevažne časovo symetrické, nepreferujú ani jeden smer plynutia. No náš vesmír, aspoň sa tak javí, začal v stave s nízkou entropiou a tá postupne rastie, veci sa viditeľne menia a smer toku rieky času vnímame. Rozprávať o toku v jednotnom číslo vlastne nie je správne, lebo ako sme sa dozvedeli z veľdiela Alberta Einsteina, čas netečie ako jedna rieka, jeho plynutie je subjektívne a závisí napríklad od toho, ako sa voči sebe pohybujeme či ako je deformovaný časopriestor. Keď sa o týchto zisteniach dozvie našinec, bežne mávne rukou. V hlave máme jednu škatuľu pre svet, v ktorom žijeme – náš každodenný život plný venčenia labradorov, šuchotu lístia a pitia kakaa. A potom máme v hlave druhú škatuľu, do ktorej občas prihodíme kuriozity o čiernych dierach, spomaľovaní času či premene hmoty na energiu. Bežne si nepripúšťame, že nejde o dva rôzne svety – že to ten náš svet je taký zvláštny, nie nejaký iný. Áno, neprekvapí nás, že nám energiu dodáva jadrové štiepenie a že pri navigačných satelitoch sú relativistické efekty natoľko veľké, že ak by sme ich nekorigovali, systém GPS by stratil na presnosti. A predsa, stále máme pocit, že spomaľovanie času je sci-fi. Nedokážeme sa s ním vnútorne stotožniť. Nie je na tom nič prekvapivé, relativistická fyzika je neľudská – náš mozog sa evolúciou vyvinul tak, aby vedel modelovať klasickú fyziku, na relativitu nemal príležitosť. Ak by bola v našom vesmíre rýchlosť svetla povedzme 300 kilometrov za hodinu, tak by sme relativistické efekty cítili už pri jazde autom po diaľnici a zrazu by sa nám zdali také všedné ako poryvy vetra či vlny na vodnej hladine.”
― Samuel Kováčik, Kúsky reality